Svätý Otec v homílii pred katechétmi: Katechéta je živou pamiatkou Boha

Vatikán 29. septembra (RV) Nedeľa 29. septembra sa v rámci Roka viery slávi ako Deň katechétov. Svätý Otec František pri tejto príležitosti slávil predpoludním na Námestí sv. Petra spolu so šiestimi stovkami koncelebrujúcich kňazov svätú omšu za bohatej účasti veriacich. Medzi nimi nechýbalo takmer dvetisíc katechétov z celého sveta, ktorí sa v predchádzajúcich dňoch zúčastnili na Medzinárodnom katechetickom kongrese vo Vatikáne.

Po liturgických čítaniach 26. cezročnej nedele (Am 6,1.4-7, 1 Tim 6,11-16, Lk 16,19-31) František v homílii poukázal na nebezpečenstvo vkladania istoty do vlastníctva vecí, ktoré nás následne oberú o našu ľudskú tvár. „Kto je katechéta?“ opýtal sa Svätý Otec. „Je to ten, kto si v pamäti uchováva a živí pamiatku Boha, uchováva ju v sebe a dokáže ju prebudiť v druhých.“ Homíliu prinášame v plnom znení:

*

"«Beda tým, čo bezstarostne žijú na Sione, a tým, čo sa cítia bezpeční..., čo spávajú na posteliach zo slonoviny» (Am 6,1.4), jedia, pijú, vyspevujú, zabávajú sa a nestarajú sa o ťažkosti druhých. Tieto slová proroka Amosa sú tvrdé, no robia nás ostražitými pred nebezpečenstvom, ktorému sme všetci vystavení. Čo pranieruje tento Boží posol? Čo stavia pred oči svojich súčasníkov a aj pred naše oči dnes? Riziko uvelebenia sa, pohodlnosti, svetáctva v živote a v srdci, zamerania sa v prvom rade na blahobyt. Ide o to isté, čo prežíval boháč z evanjelia, ktorý sa obliekal do vyberaných šiat a každý deň prepychovo hodoval: pre neho bolo dôležité práve toto. A chudobný, ktorý bol pri jeho bráne a nemal sa čím zasýtiť? To nebola jeho starosť, to sa ho netýkalo. Ak sa veci, peniaze, svetské záujmy, stávajú stredobodom života, zmocňujú sa nás, vlastnia nás a my strácame našu samotnú ľudskú totožnosť. Dobre si všimnite: boháč z evanjelia nemá meno, je to jednoducho «istý boháč». Veci, ktoré má vo vlastníctve, sú jeho tvárou, inú tvár nemá.

Skúsme sa však opýtať: Ako je možné, že sa niečo také vôbec deje? Ako je možné, že ľudia, azda aj my, upadáme do nebezpečenstva, že sa uzatvoríme, že si svoju istotu založíme na veciach, ktoré nás v konečnom dôsledku oberú o tvár, o našu ľudskú tvár? Toto nastáva vtedy, keď sa z našej pamäti vytráca Boh. «Beda tým, čo bezstarostne žijú na Sione» hovoril prorok. Ak nemáme na pamäti Boha, všetko sa nám splošťuje, všetko sa točí okolo ‚ega‘, okolo nášho blahobytu. Život, svet, tí druhí, to všetko sa rozpadáva, už na nich vôbec nezáleží, všetko sa zužuje na jeden jediný rozmer: mať. Ak stratíme z pamäti Boha, aj my sami sa rozpadávame, aj my sami sa stávame prázdnymi, strácame svoju tvár tak ako boháč z evanjelia! Kto ide za márnosťou, sám sa stane márnym – hovorí ďalší veľký prorok, Jeremiáš (porov. Jer 2,5). Sme stvorení na obraz a podobu Boha, a nie na obraz a podobu vecí, bôžikov!

Keď sa tak na vás pozerám, kladiem si otázku: Kto je katechéta? Je to ten, kto si v pamäti uchováva a živí pamiatku Boha, uchováva ju v sebe a dokáže ju prebudiť v druhých. Aké je to krásne: mať vo svojej pamäti Boha, tak ako Panna Mária, ktorá zoči-voči úžasnému Božiemu konaniu v jej živote nemyslí na poctu, na prestíž, na bohatstvá, neuzatvára sa do seba. Naopak. Čo robí po tom, ako prijme anjelovo zvestovanie a počne Božieho Syna? Vydáva sa na cestu, ide k staršej príbuznej Alžbete, ktorá je tiež v požehnanom stave, aby jej pomohla. A pri stretnutí s ňou prvé, čo urobí, je rozpomienka na Božie skutky, na Božiu vernosť v jej živote, na dejiny jej národa, na naše dejiny: «Velebí moja duša Pána... lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice... jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie» (Lk 1,46.48.50).

Mária má vo svojej pamäti Boha. V tomto Máriinom speve je aj rozpomienka na jej osobný príbeh, príbeh, ktorý s ňou vytvoril Boh, jej vlastná skúsenosť viery. A tak je to u každého z nás, u každého kresťana: viera obsahuje doslova v pamäti uložený Boží príbeh s nami, pamiatku stretnutia s Bohom, ktorý koná ako prvý, ktorý tvorí a zachraňuje, ktorý nás premieňa. Viera je pamätanie si jeho slova, ktoré rozohrieva srdce, jeho spásnych činov, ktorými nám darúva život, očisťuje nás, opatruje nás a živí. Katechéta je práve taký kresťan, ktorý túto pamäť dáva do služby ohlasovania. Nie aby sa zviditeľňoval, nie aby hovoril o sebe, ale aby hovoril o Bohu, o jeho láske, o jeho vernosti. Aby vyrozprával a odovzdal všetko, čo Boh zjavil, teda náuku v jej celosti, bez uberania či pridávania.

Svätý Pavol odporúča svojmu žiakovi a spolupracovníkovi Timotejovi predovšetkým jedno: pamätaj. «Pamätaj na Ježiša Krista, vzkrieseného z mŕtvych, ktorého ja ohlasujem a pre ktorého znášam útrapy» (porov. 2 Tim 2,8-9). Apoštol však môže toto povedať preto, lebo si ako prvý v pamäti uchovával Krista, ktorý ho povolal, keď bol prenasledovateľom kresťanov, dotkol sa ho a premenil ho svojou milosťou.

Katechéta je teda kresťan, ktorý v sebe nosí Božiu pamiatku, nechá sa ňou viesť v celom svojom živote a dokáže ju prebúdzať aj v srdci druhých. Toto je náročné! Toto kladie nároky na celý život! Čím je samotný katechizmus, ak nie pamiatkou Boha, pamiatkou jeho konania v dejinách, pamiatkou toho, že sa nám stal blízkym v Kristovi, prítomným v jeho slove, vo sviatostiach, v jeho Cirkvi, v jeho láske? Drahí katechéti, pýtam sa vás: sme pamiatkou Boha? Sme naozaj ako hliadky, ktoré v druhých prebúdzajú Božiu pamiatku, ktorá rozohrieva srdce?

«Beda tým, čo bezstarostne žijú na Sione», hovorí prorok. Akou cestou sa máme vydať, aby sme neboli ľuďmi ľahkomyseľnými, ktorí svoju istotu zakladajú na sebe samých a na veciach, ale aby sme boli ľuďmi Božej pamiatky? V druhom čítaní sv. Pavol, keď píše takisto Timotejovi, dáva niektoré usmernenia, ktoré môžu naznačiť cestu aj pre katechétu, našu cestu: usilovať sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť (porov. 1 Tim 6,11). Katechéta je človekom Božej pamiatky, ak je neustále v živom vzťahu s ním a s blížnymi, ak je človekom viery, ktorý sa opravdivo spolieha na Boha a na ňom zakladá svoju istotu; ak je človekom dobročinnosti a lásky, ktorý vo všetkých vidí bratov; ak je človekom „hypomoné“, trpezlivosti a vytrvalosti, ktorá dokáže čeliť ťažkostiam, skúškam a neúspechom s pokojom a nádejou v Pánovi; ak je človekom miernym, schopným porozumenia a milosrdenstva.

Prosme Pána, aby sme všetci boli ľuďmi, ktorí uchovávajú a živia pamiatku Boha vo svojom živote a vedia ju prebúdzať v srdci druhých. Amen."

*

V závere liturgického slávenia sa v mene prítomných katechétov Svätému Otcovi poďakoval Mons. Salvatore Fisichella, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorá podujatie organizovala. Svätý Otec osobitne pozdravil prítomného grécko-pravoslávneho patriarchu Antiochie a celého Východu Youhannu X. Pripomenul, že jeho prítomnosť je pre nás pozvaním pokračovať v modlitbe za pokoj v Sýrii a na Blízkom východe. Pripomenul tiež nového blahoslaveného, chorvátskeho diecézneho kňaza Miroslava Bulešića, ktorý v roku 1947 položil život za vieru a bol včera v Chorvátsku blahorečený.

Spracoval: Jozef Bartkovjak SJ